Väčšinu svojho života som niečo začínal.
Niektoré veci sa stali firmami.
Niektoré sa stali produktmi.
Niektoré zmizli.
Niektoré ma svojím zlyhaním naučili viac než iné svojím úspechom.
Dlho som o nich premýšľal ako o oddelených projektoch.
Až omnoho neskôr som si uvedomil, aká súvislá tá cesta v skutočnosti bola.
Od televízie a rádia k ranému internetu, od online komunít k platformám, od médií a analytiky k umelej inteligencii — opakovane som sa vracal v podstate k tomu istému problému:
ako užitočne prepájať ľudí, informácie a technológie.
Moja cesta v Cirkvi sa rozvíjala súbežne s touto prácou.
Neodviedla ma od vedy ani technológií.
Namiesto toho spôsobila, že inú otázku bolo čoraz ťažšie ignorovať:
na čo všetko toto budujeme?
Technológia nám dáva mimoriadnu moc vytvárať systémy, ktoré ovplyvňujú ľudské správanie, inštitúcie a spoločnosti.
Čím sú tieto systémy mocnejšie, tým väčšia je zodpovednosť ľudí, ktorí ich budujú.
Túto perspektívu dnes prinášam do svojej práce.
Nové technológie ma stále fascinujú.
Stále som pripravený experimentovať.
Stále som pripravený budovať veci, ktoré môžu zlyhať.
Po viac než dvadsiatich piatich rokoch však oveľa jasnejšie chápem, že konečným meradlom systému nie je iba to, či funguje.
Je ním to, čo robí ľuďom, ktorí v ňom žijú.
Stále zostáva veľmi veľa toho, čo treba vybudovať.
